Ležiac osamote v posteli a tmavej izbe je asi dobrý čas na začatie písania denníka. Dúfam, že sa vďaka tomu budem cítiť menej opustená. Len zapálim ďalšie dve sviečky a musím to všetko napísať...
Takže... dnes bol ten deň! Konečne som nadobro odišla z Kraja. Všetky tie mesiace príprav, premýšľania, zvažovania, pochýb o mamke a bratovi Ninkovi (hoci ten už zrejme odišiel tiež), bojov s pochybnosťami, dvíhanie nálady, rozhovory s cudzinacami o tom „aké to bude“ v inej krajine... to všetko je už za mnou. Som tu.
Z Frogmortonu som odišla s karavánou obchodníkov z Michel Delvingu. Urobili si krátku prestávku v Budgeforde (kde som sa k nim pridala), potom trochu dlhšiu prestávku v dedinke Stock a potom to bola dlháááá a neprerušovaná cesta do Hôrky. Čakala som, že to bude trvať kratšie... ale cesta bola namáhavá skôr kvôli strachu, ktorý som stále pociťovala. Čo budem robiť, keď prídeme? Nikoho v Hôrke nepoznám... Nemám tam ani žiadnych príbuzných a s tým málom peňazí čo som si zobrala... Celý čas som bojovala s takýmito myšlienkami. Obchodníci boli celkom veselí, stále si spievali a tešili sa na hostinec „U skákavého poníka“ (neviem prečo), ale keď som sa ich spýtala, či by som tam s nimi nemohla ostať, odvetili „ak si to môžeš dovoliť...“. Takže toľko o nestrachovaní sa. Snažila som sa aj spať a trochu som aj spala... nakoniec, nebolo sa na čo dívať – len na stromy, na viac stromov a ešte viac stromov okolo cesty. A potom, keď som to najmenej očakávala, sa stromy zmenili na polia a pozdĺž cesty sa objavili prvé známky osídlenia. Onedlho som už videla vysokú stenu okolo veľkého mesta – HÔRKA!!! Tá radosť, ktorú som zrazu cítila, to nadšenie... bolo to, akoby ma čakal nový život. Môj vlastný život, ďaleko od maličkej dedinky medzi žabami a močiarmi. Budem vidieť vysokých ľudí a dobrodruhov, počuť veľké príbehy a na vlastnej koži zažijem slávne skutky! Ako by toto nestálo za všetky tie problémy a pochybnosti? A hoci aj trochu strachu? Vo chvíli keď sme prechádzali bránou Hôrky to všetko stálo za to. A všetko bolo zrazu zabudnuté. Dokonca som urobila malý náčrtok seba samej ako stojím pod západnou bránou môjho vysnívaného miesta.
Obchodníci ihneď zamierili na trh hlboko v kľukatých uliciach neznámeho mesta... takže som ich, samozrejme, nenasledovala. Ostala som stáť na šiiiirokej širokej kamennej ulici len so svojím nadšením a batôžkom plným šiat a trochou jedla. Bol to taký zvláštny pocit. Už som bola v cudzích mestách, dokonca aj vo veľkých mestách ako je Michel Delving, ale toto... toto bolo niečo celkom iné. Pocestní a kone a vysokí ľudia boli úplne všade! Musela som trochu poodstúpiť z cesty, aby som uvoľnila miesto všetkým tým ľuďom s ťažkými topánkami a hlbokým smiechom. Nevedela som kam ísť – nikto sa nezaujímal o malú hobitiu dievčinu schúlenú pri poštovej schránke v rohu predmestia. Ale slnko už zapadalo a moje starosti sa rýchlo vrátili. Kam pôjdem? Skončím v cudzom meste cez noc na ulici?
Oh... dohoreli sviečky. Myslím, že zajtra napíšem viac. Aj tak som príliš unavená...
